Príbehy zo života

Dve malé príhody jedného dňa

Každý týždeň chodíme s kolegom a jeho psom Macym (je to pes získanýz Írska) na pravidelné pracovné a zároveň kontrolné prechádzky. Musím podotknúť, že pre nás, cvičiteľov je chodenie naslepo stále niečím, čo nezvládame tak dobre ako nevidiaci. Pre každého z nás je to kus stresu, kus adrenalínu, kus nervozity a keď sa podarí, samozrejme veľkej radosti. Tu nehovorím o schopnostiach psa, ale o našich vlastných schopnostiach byť pokojný a rozvážny v situácii keď nevidíme. Ešte chcem dodať, že naši psi zvládajú tieto situácie lepšie ako my. V ten deň sme išli po prvýkrát naslepo. Znamená to absolvovanie pracovnej prechádzky s nepriehľadnými okuliarmi a s touto aktivitou sa začína asi tak po 18.týždni výcviku vodiaceho psa. Cvičiteľ vodiaceho psa, v tomto prípade kolega so psom Macy, boli teda na svojej premiére. V praxi to vyzerá tak, akoby ste videli nevidiaceho s vodiacim psom, ale je tam asistencia so strany nejakého kolegu zo školy. Asistent dbá na bezpečnosť vodenia a čo je veľmi dôležité, popisuje cvičiteľovi v nepriehľadných okuliaroch čo jeho pes robí a ako zvláda tú ktorú situáciu. Všetko išlo celkom fajn a vlastne lepšie, ako som očakávala. V jeden moment sme prechádzali naozaj veľmi zúženým priestorom a pes samozrejme zastal a toto miesto označil. Kolegova značná nervozita sa prejavovala tým, že sa neustále pýtal, či sa môže pozrieť, keďže mal nepriehľadné okuliare. Povedala som s úsmevom sadistu, že nemôže a že ak mu pes zastal, tak si proste musí zistiť prečo. Hneď ako som dopovedala túto vetu, spravil kolega niečo, čo by som ani náhodou neočakávala a čo vo mne vyvolalo hlasný smiech.
Proste si bez zaváhania preložil bielu palicu do ľavej ruky, v ktorej už držal psa a poďho veselo skúmať okolie šmátraním pravou rukou. Skúste si predstaviť niekoho, kto so psom a palicou v ľavej ruke a vystretou pravou rukou robí všelijaké komické pohyby a otočky a podrepy a týmto čudným spôsobom „zisťuje“ prečo jeho pes stojí.
Ak sa vám teda zdá overená technika s bielou palicou nedostatočná, skúste túto novú techniku. Okoloidúci si síce budú myslieť, že vám asi šibe, ale nevadí. Vy si dobre zacvičíte a oni sa dobre zasmejú. Máme to v škole odskúšané.
V ten deň mal kolega naozaj smolu, povinná trasa bola celá prekopaná, zahradená a ešte na nej stálo aj hasičské auto. Na vysvetlenie, povinná trasa je úsek cesty, po ktorej musí prejsť na skúškach pes so svojim cvičiteľom v nepriehľadných okuliaroch, bez pomoci a asistencie pracovníkov školy. Cvičiteľ sa musí na tejto trase zorientovať sám a musí vedieť kde sa práve nachádza. Keby tam bolo iba stálo, ale posádka sa dala rozbaľovať hadice. Á jeje, nuž čo, ideme. Kolegovi som iba povedala, aby zostal pokojný, že na chodníku je veľmi rušno a veľmi hlučno. Až vtedy som si všimla, že oni idú naozaj niečo hasiť, lebo to niečo už malo podobu čierneho dymu valiaceho sa z dvora jednej bratislavskej ulice. Úsek na chodníku, ktorý bol z tohto dôvodu dosť frekventovaný a hlučný bol dlhý asi 30 metrov. Hneď, ako sme vkročili do tejto zóny, pridala sa k nám jedna pani a že aby sme tade nešli, že to je nebezpečné a že máme ísť inou cestou. Idúcky som sa jej snažila vysvetliť prečo tade ideme a prečo tade pes ísť musí, lebo keby išiel s klientom.....veď to poznáte. Ale pani nám húdla: „Čo nevidíte, že je tu plno dymu a nedá sa kvôli hadiciam prejsť?“ Vysvetlila som jej znovu situáciu a povedala, že nevidiaci nemajú tú možnosť proste kdekoľvek prejsť cez cestu keď to nepoznajú.. a práve preto si psík musí zvyknúť aj na takéto nezvyčajné situácie.....a ešte som si v duchu hovorila, aká je tá pani ohľaduplná, keď má také obavy, aby si v takýchto situáciách človek neublížil.......no pani sa do mňa pustila znovu: „Prečo preboha tadeto musíte ísť s tým psom!“ A ja na to: „Pretože možno sa mu to stane keď povedie nevidiaceho“. A ona na to: „Bože ale veď chudák pes!“ No skvelé, skoro som išla do kolien. Takže je jedno, že sa tam prerazíte vy, ale „chudák pes“, naozaj milé. Na druhej strane ma skutočne teší, že zvieratá majú v našom hlavnom meste také dobré zázemie.

J.V.