Príbehy zo života

Príbeh vychovávateľky

Je nevidiaci? Nie celkom, veď má môjho psa...

Už ste niekedy videli pracovať vodiaceho psa? Ja som vždy ostala v nemom údive stáť a pozorovať úžasnú súhru človeka a psa, nehovoriac o obdive k neznámemu, ktorý dokázal takto psa vycvičiť. A čo je najlepšie, nikdy som pri týchto hendikepovaných ľuďoch, ktorí majú psieho pomocníka, nepociťovala také rozpaky, aké pociťujem pri stretnutí so samotným postihnutým človekom. Chcem Vám napísať o mojom psíkovi, ktorý bude dúfam jedného dňa tiež rozháňať rozpaky okolo človeka, ktorý prišiel o zrak - o najdôležitejší zmysel pre človeka.

Odjakživa som túžila po psovi. Najskôr som bola ale príliš malá, potom príliš školopovinná, potom prišla univerzita mimo bydliska, hneď nato práca, takže som bola stále viac a viac zaneprázdnená. Jedného dňa ale prišla materská dovolenka, ktorá má síce od dovolenky veľmi ďaleko, ale predsa len som aspoň celý deň doma. Tak teraz síce čas bol, ale zase som si nebola istá, či dokážem zvládnuť vychovávať dieťa aj psa spolu.

Veľmi ma preto potešilo, keď som sa dozvedela, že Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska hľadá dobrovoľníkov na výchovu budúcich vodiacich psov. Pripadalo mi to úžasné, pomôcť k vytvoreniu tak výnimočného zvieraťa, akým vodiaci pes naozaj je. Navyše ma naučia ako vychovať psa, moje dieťa sa naučí ako vychádzať so psom. A hlavne po roku sa môžem rozhodnúť, či ešte chcem ďalšieho psa, alebo nie. Čo sa pri vlastnom psovi dá rozhodnúť určite iba s veľkými výčitkami svedomia.

A tak sme minulý rok v auguste dostali malinký čierny chlpatý batôžtek s menom Enjoy. Od poriadneho psa mal vtedy ešte veľmi ďaleko, pretože väčšinu dňa prespal, a keď sme chceli ísť na prechádzku, tak sa viezol v kočíku s mojím vtedy 1,5 ročným Martinkom, kde samozrejme tiež spal.

Martin bol spočiatku prekvapený, že čo to za čudo má za sebou v kočíku, ale veľmi rýchlo si zvykol, dokonca bol pobúrený, keď sa Edo (ako si ho on hneď premenoval) prebral a dala som ho na chvíľu pobehať si po tráve. Dodnes sa občas opýta, či by nemohol ísť Edo do kočíka, čo samozrejme vzhľadom na hmotnosť psa a nosnosť kočíka už nie je možné.

Psík rástol naozaj zo dňa na deň, Martin sa zlepšoval v chôdzi a postupne sme sa všetci traja mohli začať hrať na naháňačku, schovávačku, či na preťahovanie sa s hocičím. Martin uľahčil vstup Enjoyovi do našej rodiny tým, že mu je vekovo blízky, sem tam mu prepašuje nejakú maškrtu a Enjoy ho zato nechá poležať na svojom kožuchu a s prehľadom zvláda jeho hry. Dá sa povedať, že si navzájom nahrádzajú súrodencov.

Keď cvičím s Enjoyom sadni - ľahni pri ľavej nohe, Martin robí to isté pri pravej. A obaja za dobrý výkon vždy dostanú piškótu. Martin mu nosí vodu a granule, upozorňuje ma, keď robí Enjoy niečo zle, dokonca ma párkrát žiadal, aby som upratala kôpky aj po iných psoch. Kto to nezažil, nevie koľko prekvapení skrýva spolužitie dieťaťa a psa.

Samozrejme vychovávateľstvo neznamená iba zabezpečiť psovi bezstarostné detstvo. Okrem základných návykov správania sa v byte, by mal zvládnuť aj základné povely ako ku mne, miesto, sadni, ľahni, zostaň, dones, fuj a pod. Najdôležitejšie je ale psíka privykať na rušný mestský život, davy ľudí, na rôzne typy schodov, rámp, výťahov, na rôzne dopravné prostriedky, jednoducho vodiť ho so sebou všade tam, kde ho vďaka jeho postroju ako budúceho vodiaceho psa pustia.

Nakoľko sú to ale ešte mladé psíky, tieto prechádzky nezaberú veľa času, pretože sa nesmú preťažovať nadmerným cvičením. Presné informácie, čo robiť so psami, vždy dostaneme na cvičeniach, ktoré organizuje Výcviková škola pri ÚNSS zhruba raz za dva týždne. Skúsené trénerky nám pomáhajú zvládnuť jednotlivé cviky so psami a radia, ako postupovať pri výchove každého psa osobitne, nakoľko každý je naozaj iný.

Výchova a prístup k psíkovi v prvom roku jeho života je najdôležitejša, pretože skúsenosti z tohto obdobia najviac formujú jeho povahu, ktorá dáva základ jeho ďalšej kariére ako vodiaceho psa. Preto je vychovávateľstvo týchto psíkov veľmi zodpovednou úlohou.

Na záver sa musím vyjadriť k otázke, ktorú dostávam od každého človeka, a to či mi nebude ľúto dať Enjoyka preč. Áno, bude a veľmi. Je to ten najúžasnejší pes, akého som v živote stretla. Ale keď nestačí ako odpoveď prvý odstavec tohto článku, skúste si predstaviť ako zhruba po 10 rokoch budete musieť dať vlastného psa utratiť. Zažila som taký odchod zo života, znášala som to veľmi zle a to nebol ani môj pes. Ale Enjoykov odchod beriem skôr ako odchod dieťaťa z domu. Dieťaťa, ktorého životným poslaním je niekomu pomáhať. Budem rada, keď sa to podarí nielen Enjoyovi, ale aj Martinovi a prípadným ďalším našim deťom. A hlavne už teraz sa teším na ďalšie šteniatko, na ďalšiu novú psiu povahu.

K.K.