Príbehy zo života

Ako sa stal povel „Dvere“ veľmi obľúbeným

Ako už iste každý vie, simulácia straty zraku pri výcviku vodiaceho psa je nevyhnutnosťou. Tento fenomén je ale dvojsečnou zbraňou a niekedy trafí späť samotného cvičiteľa. Dve príhody v jeden deň utvrdili moju zverenkyňu v presvedčení, že povel „DVERE“ znamená vstup do uzatvoreného priestoru, ktorý je z hľadiska spestrenia dennej kŕmnej dávky neobyčajne zaujímavý.

Pobolievalo ma hrdlo, ale akúže obeť by človek nepriniesol výcviku vodiaceho psa? Šli sme teda zabiť dve muchy jednou ranou, že v rámci výcviku nakúpim nejaké tie všelieky na boľavé hrdlo. Do blízkosti lekárne sme sa v rámci výcviku dostali bez problémov. Nasledoval povel „DVERE“ a hneď sme pri nich aj zaparkovali. Pohľad dovnútra mi spôsobil mierne zvýšenie tepu, pretože čakanie v rade nie je mojim koníčkom. Ako správny „Homo sapiens dvadsiateho prvého storočia“ som bleskovo vyhodnotila takúto situáciu ako mne nevyhovujúcu a poďho do priestorov lekárne „naslepo“, aby mi moja malá drzosť prešla. Keďže to je moja obľúbená lekáreň, sučka vedela kam treba k okienku ísť. Dovtedy sme nemali šťastie uzrieť takéto božie dopustenie v podobe dlhého radu a tak si to moja kamarátka zamierila, samozrejme okolo všetkých čakajúcich, rovno k okienku. Všetci dôstojne odstúpili a podľa môjho očakávania nás bez problémov nechali prejsť dopredu. Kým som si pýtala lieky a vitamíny, držala som svoju sprievodkyňu na dlhom vodítku, pretože si pri podobných príležitostiach vždy rada ľahne. Celá táto transakcia kupovania a platenia trvala iba tri-štyri minútky. Poďakovala som sa, siahla po vodiči, ale nebol v mojom dosahu. Mala som na očiach tmavé okuliare a v miestnosti bolo prítmie, tak mi sekundu trvalo, kým som zaregistrovala, že moja žabka sedí čelom vzad a túžobne hľadí na malé dievčatko za nami. Zavelila som na odchod a v tom dievčatko hovorí: Teta počkajte, ešte nedojedla. Ó bože, vtedy som zbadala, že dievčatko drží v rukách takmer prázdny balíček nejakých čipsov. Vysvetlila som dievčatku, že psíka nesmie kŕmiť a trochu tej omáčky okolo a dievčatko povedalo:“ Ale prečo teta, veď mu chutilo, skoro všetko to zjedol.“
Zahájila som teda dôkladnejšie vysvetľovanie, prečo sa vodiaci pes nemá kŕmiť a že mu samozrejme chutí ale....
Dieťa neprejavilo ani najmenší záujem o moje vysvetľovanie, tvárilo sa akože ho to otravuje a stískalo takmer prázdny balíček čipsov.
Výraz jej tváre mi prezradil, že už prišla na to, že čo nie je videné, nie je potrestané. Ona si samozrejme myslela, že ja nevidím a ja som sa už nemohla prezradiť. No a tak sa pred mojimi očami odohrala scéna, ktorá mi zdvihla krvný tlak aj adrenalín až na maximum.
S pokojom dospeláka prehliadla situáciu a počas môjho rečnenia, prečo nesmie môjho psa kŕmiť, siahla do balíčka, vytiahla za hrsť čipsov a s rovnakým pokojom ju podávala mojej nesmierne potešenej sučke. V tom momente by bolo pre mňa prijateľnejšie naozaj nevidieť, pretože napriek tomu že som to videla, som samozrejme nemohla zareagovať a vytriasť z toho decka minimálne polovicu tej drzosti, ktorú si už v detskom veku nadobudlo.
Tak mi treba, moja malá drzosť sa mi vrátila ako bumerang.
Naša prechádzka pokračovala voľným tempom do obchodu so psími lahôdkami, keďže som mala v pláne v ten deň zdokonaľovať povel „Dvere“ no a dvere do takéhoto obchodu boli mimoriadne lukratívne, takže psi s nimi nemávajú problémy. Cvik pekne spravila a ja som už len na vodítku vošla dnu, aby som jej kúpila nejakú maškrtku. Odložila som ju na mieste ako obvykle a pýtala si froliky. Môj psík sa zatiaľ nehlučne ponúkol z misky, ktorá ako mi majitelia obchodu prezradili, bola prichystaná pre ich kocúra a ktorú som si nevšimla. No super! Tento deň mal za následok veľmi radostné vyhľadávanie dverí, dokonca aj bez povelu a nechápavý výraz v čiernych očiach, keď na jej sklamanie nechcem do dverí vstúpiť a tak jej beriem nádej na nejakú dobrotu za dverami. Fenomén „Dvere“ tak fungoval veľmi dlho.

J.V.