Príbehy zo života

Malá milovníčka zvierat

Za najkrajší výrok, ktorým ma ľudia doteraz počastovali pokladám výrok jedného dieťaťa, ktorý síce vyznel plne v môj neprospech, ale v prospech lásky ku zvieratám. Sučka, ktorá bola v ten deň objektom pozornosti sa trochu ulievala a zaujímalo ju všetko okolo, samozrejme okrem mňa. Zahľadela sa kľudne aj na vrabca sediaceho vysoko na dome na odkvapovej rýne. Pri každom nežiadúcom rozptýlení nasledovalo usmernenie vodítkom a povel vpred. Práve sme prechádzali okolo kožušníctva, kde boli krásne figuríny poobliekané do ešte krajších kožuchov, bohužiaľ pravých. Neviem, či dostala moja sučka zálusk na nový kožuch, alebo sa jej páčilo to sladké ničnerobenie figurín, s ktorými by na betón veľmi rada menila, zostala stáť ako zhypnotizovaná a nechcela sa pohnúť. No chvíľu sme tam postáli, ale hypnóza pretrvávala. V tom momente som pozorovala ju a nevšímala som si okolie, takže som si nevšimla, že niekto tento výjav sleduje. Snažila som sa ju nejako zaujať, ale kdeže. Vytriešťala oči do výkladu a ja som ju musela vodítkom naozaj potiahnuť do požadovaného smeru. Na moje veľké prekvapenie sa dievčatko pozorujúce tento výjav veľmi rozhorčene spýtalo: „Mami, kam tá teta ťahá toho chudáka slepého psa?“
Na túto príhodu vždy spomínam s úsmevom a dúfam, že veľká láska k zvieratám tomu dievčatku vydrží. Keď vyrastie radi ju privítame u nás.

J.V.