Príbehy zo života

Kameraman versus vodiaci pes

V novembri 2007 sa realizovala dokrútka o práci vodiaceho psa a jeho majiteľa. Dokrútka bola pripravovaná pre benefičný koncert, ktorý už tradične poriada ku koncu roka Slovenská humanitná rada. Túto skúšku ohňom absolvovala dvojica Imrich Bartaloš a jeho Melánia. Mala to byť v krátkosti výpoveď o práci vodiaceho psa a o spoločnom živote takejto dvojice.
Ja som sa fakt dosť nasmiala z pohľadov tej sučky, keď sa kameraman snažil nafilmovať túto dvojicu.
Bolo to asi takto: Kameraman sa najskôr priateľsky porozprával s Imrom, vysvetlil čo a ako, potom pohladkal Melániu, postavil sa za nich a povedal Imrovi, aby pracoval tak ako normálne. Ja som mala byť ich „vodičom“, keďže boli v cudzom prostredí. Nasledovalo teda typické vpred a po prvých sekundách môj prvý úsmev. Melánia splnila povel na výbornú a s radosťou, čo predstavuje rýchlosť asi 8kilometrov za hodinu, vyrazila. Jediné čo kameraman stihol bolo nastaviť kameru tak aby mal v zábere to čo chcel a potom stihol ešte kameru spustiť. Potom ju musel vypnúť aby našich hercov dobehol. Kameraman Imra požiadal o priateľskejšie tempo a Imro musel teda Melániu neustále brzdiť. Tá z toho teda veľkú radosť nemala a nechápala dôvod tohto slimačieho tempa. Ďalší môj úsmev a Melániinu grimasu vyvolal mnohopočetne opakovaný záber po schodoch. Kameraman mal totiž v úmysle natočiť sekvencie ako pes ukazuje dvere, potom schody, ako nimi so svojim pánom prechádza, ako ukazuje ten posledný schod pred plošinou a vykročenie vpred. Problémom ale bolo, že medzi spomínanými dverami a schodmi bola zákruta. Pes mal prejsť dverami a potom bola dosť prudká pravotočivá zákruta, ktorá ich zase mala priviesť ku schodom. Melánia bola ale vždy rýchlejšia ako pán kameraman a kým ten dorazil ku schodom, bola ona už takmer hore. Po niekoľkých neúspešných naháňacích pokusoch to vzdal a natočil jednotlivé zábery samostatne. Bolo to veľmi milé a dokrútka sa nakoniec, ako sme videli na benefičnom koncerte, výborne podarila.

J.V.