Príbehy zo života

Ďakujem ti, Cora

Svoj príbeh venujem Vám, milí čitatelia, ktorí už štvornohé oči máte. Určite si miestami poviete: „Veď to je tak trošku aj o mne.“ Tiež Vám, ktorí stále váhate, či o vodiaceho psa požiadať. Ak presvedčím čo len jedného z Vás, nepíšem nadarmo.
Narodila som sa s vážnou zrakovou chybou. Po mnohých operáciách mi slúžil malý zvyšok zraku. Vyrastala som v úžasnej, až príliš starostlivej rodine. Stále bola na blízku nejaká pomocná ruka, ochranné krídlo. Bezpečie závislosti a odkázanosti je však riadne zradné. Ľahko si človek zvykne, ale čo po tom?
Aké je to ťažké som zistila, až keď som sa vydala a založia si rodinu. Domácnosť i prácu sa mi darilo samostatne slušne zvládať. Horšie to však bolo s orientáciou v priestore a samostatným pohybom. Oči mi celkom prestávali slúžiť a s bielou palicou nie a nie sa skamarátiť. Nezniesla som predstavu, že sa zviditeľním. Dnes dávno viem, aká som bola hlúpa a naivná. Aj tak si ma každý všímal. Hanbila som sa, aj keď nebolo za čo. Pomôcť mi mohol iba vodiaci pes.
Vedela som, že (vtedy ešte v Čechách) sa takí psi cvičia. Jedno moje „ja“ vo mne kričalo: „Požiadaj o štvornohého sprievodcu! Uvidíš, neoľutuješ!“ To druhé, konzervatívne, sa bránilo. Najprv nechcelo ani počuť, potom hľadalo dôvody proti, nakoniec váhalo. Od prírody som raz taká. Neznášam zmenu. Tak to šlo zopár rokov, až raz... Jedného pekného zimného dňa som sa zaradila medzi žiadateľov zo dňa na deň. Čo tak zrazu? Dosť nevšedná príčina. Roky si vymieňam zvukové listy s istým Milanom. Zoznámili sme sa cez éter istého rádia, kam som volávala. Nikdy sme sa nestretli, ale spája nás úžasne rovnaká vlnová dĺžka. V mnohom sú tie listy mojím hnacím motorom. Milan presne pochopil, že okrem očí a sebavedomia mi nechýba azda nič, neľutuje ma, naopak. A ja musím dokázať, že má pravdu, jemu i sebe. Odvtedy celkom rada varím, čo ma predtým nebavilo, tiež sa starám o seba a vôbec... Raz v jednom liste prišla otázka, ktorá jednoducho musela prísť. „A prečo ešte nemáš vodiaceho psa?“ Bolo po špekulovaní. „Veď ja ti ukážem!“ zobudilo sa aj druhé „ja“. Na ďalší deň bola žiadosť o vodiaceho psa vyplnená. Nastalo obdobie čakania.
V máji 1996 prišla pozvánka na testy, či vôbec žiadateľ môže mať psa. V prípade ich úspešného zvládnutia školenie v Šintave. Všetko prebehlo hladko. Hurá! Stal sa zo mňa čakateľ. Hlavu som mala síce ako veľký kotol, v ktorom sa varilo a miešalo množstvo informácií – prosto chaos. Nevadí, veď sa uvaria. Nastalo obdobie veľkých príprav. Budúcej členke našej rodiny predsa bolo treba urobiť „izbu“. Z dosť veľkej chodby nášho panelákového bytu sme odstránili jednu skriňu a vznikol nádherný kút pre psiu dámu. Chodba dostala umývateľný náter, vo vzniknutom priestore zakotvil novučký prútený kôš s vankúšom, už len obyvateľka chýbala. Všetko bolo ako má byť. Určite aj moje rôznorodé pocity boli v poriadku. Miešala sa vo mne taká zvláštna radosť z toho, že nás bude viac, že budem samostatnejšia, že život bude pestrejší, so strachom z nového, s neistotou, či a ako to zvládnem. Tiež ma dosť trápilo, že som o svojej nádejnej sprievodkyni nevedela celkom nič až do jej príchodu. To sa mi nezdalo správne. Podľa mňa by sa mal vodiaci pes s budúcim pánom zoznámiť už skôr. Aj s rizikom, že odovzdávanie nemusí vyjsť. Teraz po rokoch si myslím to isté. Lebo bohato stačí pre oboch – nevidiaceho i psa – šok a stres z odovzdávania, nie sa ešte čerstvo zoznamovať. Tak v očakávaní plynuli dni, akoby mali sedemmíľové čižmy. Až tu bol deň „D“ – 8. október 1996. Dva dni pred tým sme sa dozvedeli, že príde pán tréner s čiernou labradorskou krásavicou Corou. Ôsmeho ráno sme teda s manželom vyrazili na autobusovú stanicu. Ja napätá na prasknutie. Čo bude? Ako bude? Budem sa jej páčiť? Bude ma chcieť? Zvládnem to? No už nebolo kam ujsť. Zrazu sme stáli na nástupišti a v tom sa k nám dohrnulo čosi čierne, chlpaté, spontánne, úžasne kamarátske. Hneď to na mňa vyskočilo a oblízalo ma. Aké to bolo jednoduché! Ihneď som zabudla na strachy a vedela som, že s Corou ma čakajú roky úplne iného, krásneho života.
Pravdaže ani zďaleka nebolo hneď všetko ružové. Usmievam sa až dnes po rokoch. Ten prvý odovzdávací týždeň som si pripadala ako vrcholový športovec pri najväčšej záťaži. Cez deň sa učiť vôbec so psom chodiť, nacvičovať najpoužívanejšie trasy, súčasne vybavovať náležitosti na úradoch, zvykať si... No poviem Vám, pohroma! Po týždni pán tréner odkráčal a ty, staraj sa ako vieš! „Už horšie, ako ten týždeň byť nemôže,“ utešovala som sa v duchu, „Core sa páčim, ona mne tiež, tak aký problém?“ Ale veru bol. Cora vždy bola a dodnes je potvorka mazaná, narodená v apríli, teda aj riadne paličatá. Tréner – autorita – bol preč, tak skúšala. Neraz som bola na pokraji zúfalstva, ronila som slzy, ba chcela som to „psisko“ vrátiť. V prvých týždňoch sme veru zopár ráz blúdili, šli sme tam, kam chcela milostivá, nie kam som potrebovala ja. Dnes sa na jej kúsky dívam s úsmevom. Vydržala som a som jej vďačná. Veď ma vlastne vychovávala. Učila a naučila ma nespanikáriť pri sebemenšom probléme, presadiť si svoje, nebáť sa, mať zdravé sebavedomie. Začiatky dali veru dobre zabrať, ale čo v živote človeku spadne len tak z neba?
Dnes som mojej Corinke naozaj vďačná za veľa vecí. Predovšetkým dala mi deväť rokov pestrofarebného života. Ten pre mňa dostal celkom nový rozmer vo všetkých smeroch. Ako som už povedala, Corka zo mňa urobila iného človeka. Alebo nie. Konečne som sa stala sama sebou. Moja živá biela palica sa nedala upratať do vaku. Každý si ju ihneď všimol. Lebo nemožno si nevšimnúť čiernu štvornohú krásku, v ktorej ihrá každá žilka, ktorá sa tak rada predvádza. Pravdaže pri nej neujdem pozornosti ani ja. Veľmi rýchlo, hoci nerada, som sa musela naučiť otvárať pusu tam, kde bolo treba: Spýtať sa, poprosiť o pomoc... Teraz už som starý harcovník a vôbec neľutujem. Naopak. Teším sa koľko úžasných ľudí som vďaka Corke spoznala. Často nevychádzam z úžasu, akí sú milí a dobrí, ochotní vždy pomôcť. Verte je to skvelý pocit!
O tom, aký je s vodiacim psom život veselý, azda ani hovoriť nemusím. Cora je stará cirkusantka. Miluje psinu. Neprejde deň, aby sme niečo veselé nezažili. Tak napr. veľmi rada sa vozí na čomkoľvek, čo má štyri kolesá. Stačí jej vidieť odstavené auto s otvorenými dverami a nik na svete jej nevysvetlí, že to fáro nie je pre nás. Raz sme práve také autíčko stretli. Core nebolo viac treba. Poďho pod sedadlo vedľa vodiča! Bolo tam voľné, tak čo?! Za volantom sedel tatko, vzadu detičky, čakali na kupujúcu mamičku. Najprv som sa od hanby skoro prepadla pod čiernu zem, ale rodinka sa od smiechu išla popukať. Tak sme sa nakoniec bavili všetci. Alebo Cora neznáša klebetiace húfy na chodníku. Veď komu sa páči, keď nemôže prejsť a dav nie a nie sa uhnúť. Cora sa potom nestará. Vtrhne medzi hlúčik rovno doprostred a potom sa div nie nahlas smeje, ako členov, väčšinou členky diskusného klubu rozpráši a naplaší. Aj ľudia, veľmi sa zaujímajúci o problematiku vodiacich psov, sú často podarení. „To vám ten psík povie, aké je číslo autobusu? Ako vie, že je zelená? A to je Cora taká cvičená, že sa vie vycikať do nočníka?“ to sa pýtajú tí, čo vidia v jej klietke v nemocnici, kde pracujem, misku na vodu. Ona totiž fakt vyzerá ako nočník.
Často sa pred Corinou zodpovednosťou a spoľahlivosťou skláňam. Normálne jej nie raz nahlas poviem, že je múdrejšia, ako ja a myslím to vážne. Sem-tam sa mi ešte aj po toľkých rokoch nášho spoluputovania stane, že podcením jej prácu alebo stačí sa mi zamyslieť, nedávať pozor a ona, „opica“, to ihneď vie. Keď si trestuhodne myslím, že mám pravdu (a nemám ju), ujde sa mi ponaučenie. Raz ráno, bolo dobre napršané, na našich skvelých chodníkoch bolo požehnane kaluží, vydali sme sa do práce. Cora trošku poskakovala a kľučkovala, čo jej na chodníku občas dovolím. Keď už toho bolo priveľa, siahla som po napomenutí. Bez efektu. Trochu ma to nahnevalo. Nuž som milú dámu zastavila a vyhrešila. To som však robiť nemala. Veľmi názorne som to zistila vzápätí. Moja beťárka sa najprv na mňa určite nechápavo pozrela, potom sa urazila, čo si to dovoľujem a celkom nakoniec si povedala, že ma vytrestá. Našla tú najväčšiu kaluž, aká bola poruke, či polabke a poďme pekne cez jej dosť hlboký stred! Zachránil ma iba intenzívny plavecký výcvik z mladosti. Samozrejme som ihneď vytriezvela. Moja Corinka kľučkovala, lebo obchádzala kaluže. Mala som si to overiť a dôverovať jej. Za nedôveru sa mi ušla pekná odplata. Mojej madam som sa musela hneď na mieste a dosť nahlas ospravedlniť. Inak by sa nepohla.
Kedysi môj manžel zahlásil: „Ty máš toho psa radšej, ako mňa!“ Taký kúsok pravdy asi mal. Veď si vezmite! Nájdete človeka tak bezvýhradne verného, oddaného, vždy pripraveného slúžiť? Človeka, ktorý nefrfle, nenadáva, neohovára, neubližuje? Pochybujem.
Dvakrát mi Cora určite zachránila život. Stáli sme na riadenej križovatke a keď naskočila zelená, chcela som rýchlo prejsť, lebo zelená svieti krátko. Cora sa na vyzvanie ani nepohla. Už som ju chcela ráznejšie prinútiť, keď tu sa cez prechod pred nami rýchlosťou blesku prehnalo auto. Evidentne malo červenú. Keby ma Corka poslúchla, dnes by som nepísala. Nikdy nepochopím, ako mohla také nebezpečenstvo vycítiť. A vôbec! Cora je naozaj môj nenahraditeľný sprievodca. Nemusím sa báť kamkoľvek ísť. Ukáže na požiadanie každú zebru, schody, dvere, autobusovú zastávku, poštovú schránku, každú prekážku... Ja som si ju podľa mojej potreby naučila zopár svojich povelov v nemocnici v práci. Najradšej má magické slovíčko bufet, lebo tam vždy čaká milý pán vedúci. Môžem mu zakazovať alebo škaredo na neho hľadieť koľko chcem. Vždy poctí jej maškrtnú papuľku dákou voňavou dobrotou.
Iba azda o jednej je chybičke krásy by som vedela. Ale to je určite problém všetkých labradorov. Majú totiž nielen úžasne mlsné papuľky, ale aj vždy prázdne brušká. Stačí maličká príležitosť, a už sa v tom brušku ocitne všetko, čo aspoň trošku vonia a dá sa spapať. Nedá sa nič robiť. Aj taký vodiaci pes je len „človek“, no nie? Tak dávam pozor, ako sa len dá, aby sa sama neprikrmovala. No nie vždy to ide. Tak nám aj vďaka tejto vlastnosti Cora prichystala nie jednu chvíľu. Od naozaj vážnej, keď vonku zjedla na olovrant otravu na potkany a zachránila ju iba perfektná starostlivosť nášho veterinára, až po veselé. Neodpustím si aspoň jednu príhodu. Syn Peťo, tiež zrakovo postihnutý, navštevoval ZŠI pre zrakovo postihnutých v Bratislave. Bol čas Vianoc. Boli prázdniny, vlastne už sa končili. Naša starostlivá babička napiekla vnúčikovi plnú krabicu koláčikov, aby v škole mal. Peťo už mal veci nabalené, krabicu nachystanú vedľa tašky, len ju schovať. Zrazu len z detskej izby počujem: „Mamiiiiiiii! Kde sú tie koláčiky?“ „No v tej krabici pri taške!“ ja na to. „V tejto?“ to už mi syn otŕča prázdnu, dočista vyupratovanú krabicu. Potvora jedna čierna, ani omrvinka neostala! Za tú dôkladnú robotu som ju ani riadne vyhrešiť nevedela. Keď sme zistili, ako je v koši stočená do makovníka, hlavu pod bruchom, len aby ju vidieť nebolo, lebo vedela, že urobila zle, museli sme sa smiať. No čo? Mali sme si na dobroty dať lepší pozor! Takto by som o mojej úžasnej Corinke mohla písať ďalej a ďalej – celý román. Určite by si to zaslúžila. A ktovie, až raz nebudem vedieť, čo s časom, dám sa do písania. Teraz jej takto na záver vyslovím aspoň jedno veľké ĎAKUJEM za všetko! Presne po deviatich rokoch prišiel čas, keď mi Corka definitívne doslúži a pôjde na naozaj zaslúžený odpočinok. Našli sme jej domov, kde jej určite bude dobre. To trošku zmierňuje môj smútok. Ale, žiaľ, aj o tom je život. Príde pes nový, no to už bude iný príbeh. ĎAKUJEM TI CORA!!!!

IZ