Príbehy zo života

Čaro jesene

Jeseň je vždy krásna farebná. Listy sa menia zo zelenej na žltú, oranžovú, červenú a všetky odtiene týchto farieb. Na kríkoch a stromoch vidieť všakovaké plody rôznych farieb, ktoré bývajú neskorou potravou pre vtáky, teda pokiaľ na nich nedočiahne aj labrador.

Záhrada Únie nevidiacich a slabozrakých v Bratislave vyzerá na jeseň ako každá iná zelená plocha. Tráva, stromy, okrasné kry rôznych druhov a medzi nimi aj také, ktorých bobule konzumujú veľmi rady vtáky. V záhrade máme niekoľko práve takýchto hustých kríkov, ktorých plodmi sa kŕmia vtáky. Volajú sa hlohy a majú na veľmi pichľavých konárikoch malé bobule žltej, oranžovej, alebo červenej farby, podľa odrody.

Záhrada je príjemným miesto na venčenie pred pracovnou prechádzkou, teda pred vodením. Tak sa kolektívne venčíme, teda psi sa venčia a my sa rozprávame. Sem tam skontrolujeme očami našich havkáčov a inak nerušíme ich príjemné chvíle voľna.

Keď som však po štvrtom „sem-tam“ skontrolovaní ani raz nezazrela tú svoju čiernu beťárku, začala som na ňu volať, keďže v záhrade je kútikov na schovávanie naozaj dosť. Volám, volám, všetci už prišli a ona... á už ide. Práve vykukla spoza plodmi obsypanom hlohu. Hlavou mi prebleskla myšlienka, v ktorej som chemicky analyzovala bobule. Ale čo, veď vtáky to zobkajú a nič sa im nestane.

Navliekla som mojej milej postroj a poďho na tréning. Hoci máme zastávku električky pomerne blízko, spravili sme okruh s tréningom schodov a až potom sme sa vybrali na električku do mesta. Keďže sa jednalo o tréning v poslednej tretine, mala som tmavé okuliare. Moja zverenkyňa ma krásne doviedla k zastávke a čakali sme spolu na električku. Inak veľmi aktívna sučka si stále líhala a vstávala a znovu líhala a vstávala a prešľapovala.

Keď som začula charakteristický zvuk, ktorý predchádza tomu, že o chvíľu budete konfrontovaný s obsahom žalúdka na chodníku, zježili sa mi chĺpky na krku.
Všetko sa to zbehlo rýchlo a ja som uvažovala čo teraz... odkráčať z miesta činu, tváriť sa akože nič, snažiť sa pozbierať “TO“ na slepo... keď ku mne pristúpi pani, čakajúca tiež na zastávke a milým hlasom hovorí: „Pani, vy to asi nevidíte, ale váš pes zvracal.“ A ja na to popravde: „Ďakujem... počujem“.
Našťastie popŕchalo a dáždik stále silnel, takže tento krát mi príroda pomohla a odbremenila ma od nie veľmi príjemných občianskych povinností.