Príbehy zo života

Aportovanie po austrálsky

Možno niektorí z vás nevedia, že výcvik vodiacich psov vo svete má určité odlišnosti. Rozdiely sa prejavujú v nárokoch na povahu psa, v nárokoch na prevedenie určitého cviku, odlišnosti sú v spôsobe preskúšania psov atď. Austrálska škola, s ktorou spolupracujeme a ktorá nám veľkoryso pomáha, má odlišnú filozofiu, čo sa týka aportovania vodiacich psov. Vodiacich psov v tejto škole totiž neučia aportovať. Má to svoje výhody aj nevýhody. Nevýhoda asi každého hneď napadne, pretože takýto psík vám nič spadnuté nepodá, takže sa riadia podľa motta: Kto hľadá, ten nájde.(úsmevne) Vzhľadom na moju bujnú fantáziu som si okamžite predstavila spadnuté kľúče na chodníku po dvojdňovom daždi, alebo vetrom odfúknutú čiapku z hlavy, ktorej je v tom momente zrejme „Amen“. Ale poďme rýchlo aj na tie výhody, ktoré sú nesporné. Tým, že sa nerozvíja u labrošov chuť brať ani nosiť v papuľkách rôzne cudzie predmety, dosahujú výborné výsledky v tom, že ich psi, ani tí mladí, neničia zariadenie bytu, nezaujímajú sa o lietajúce vtáky a lopty na uliciach a teda sa im ani nestáva, že často nájdu nejaké predmety v psom pelechu, ktoré sú bohužiaľ pre človeka už nepoužiteľné, prípadne majú veľmi vážne narušený pôvodný dizajn.
Prvý austrálsky pes, s ktorým sme pracovali mi tieto skutočnosti potvrdil a bohužiaľ nedal vyniknúť môjmu talentu ani mojim metódam a schopnostiam naučiť psa aportovať. Zobrať niečo cudzie a nebodaj špinavé do papuľky, bolo pre neho absolútne vylúčené, samozrejme pokiaľ sa nejednalo a nejakú páchnucu pochúťku pod balkónmi. Nedal sa nalákať ani na hru ani na odmeny. Skrátka seriózny, zdržanlivý a nad vecou.
Druhým austrálskym psom je naša chovná sučka Bronka, vlastným menom Bronny. Môžem okamžite zopakovať hodnotenie prvého psa, teda seriózna, zdržanlivá a nad vecou. Napriek neúspechu s aportovaním u prvého psa ma premohla túžba skúsiť to znova a aspoň toho druhého preonačiť na slovenské aportovacie móresy. Tak som teda začala. Keby ma niekto vtedy v mojej záhrade sledoval, pomyslel by si, že som blázon, alebo k tomu aspoň nemám ďaleko. Tajtrdlíkovala a panáčikovala som, hádzala a hrala som sa so všetkým možným, čomu sa dalo hovoriť aport a Bronka sedela a nechápavo sa prizerala tomuto divadlu. Tomuto cirkusovému predstaveniu sa nechápavo prizerala aj labradorka, ktorú trénujem a keďže aportuje rada, nástojčivo sa dožadovala účasti na hre. Po neúspešných pokusoch zapojiť do hry decentnú Austálčanku som to vzdala a prenechala som iniciatívu tej našej. Motivačné piškóty pripravené pre Bronku teda skončili v papuľke tej druhej vždy, keď mi odovzdala aport. V tomto kole už Bronkino prizeranie sa nebolo také pasívne. Bola nervózna z rozdávania piškót a z jej reakcií bolo zrejmé, že je presvedčená o tom, že končia v tom nesprávnom žalúdku. Ďalšie moje polhodinové šaškovanie prinieslo svoje ovocie a Bronka pochopila, že moje nároky naozaj nie sú prehnané a že na to, aby si vyslúžila piškótu, jej stačí oslintať a vypľuť tie hnusné čudné predmety. Bola som spokojná aj s takýmto čiastkovým úspechom a ona sa zrejme čudovala, akí sú ľudia čudní.
V takejto výmene piškót za náznak aportu sme teda pokračovali a premiestnili sme ho aj do interiéru nášho domu, kde majú chlpáči k dispozícii niekoľko plyšových hračiek na tento účel. Hračky majú svoje miesto vo veľkom košíku položenom na zemi a tréning prebiehal vždy tak, že som Bronku priviedla ku košíku a trénovali sme v jeho blízkosti, pretože poslať ju po aport viac ako jeden meter od jej vytúženej piškóty bolo pre ňu absurdné. Pomaličky som sa posúvala od košíka až som dosiahla vzdialenosť medzi hračkou a mnou-teda piškótou asi dva metre. Hurá! Ďalšie zvyšovanie mojich nárokov mi prinieslo veľké a dosť hlučné prekvapenie.
Víkend pre mňa znamená bohužiaľ aj nevyhnutné dôkladnejšie upratovanie. Tak som pekne upratala a na stole v jedálenskom kúte som si dala mimoriadne záležať. Pekný modrý obrus som na stole naprávala dovtedy, kým každý cíp zo stola netrčal na centimeter presne. Doprostred som položila veľkú oválnu drevenú misu plnú ovocia, vedľa misy maličký svietnik a moju vzácnu milovanú cukorničku v podobe keramického macka, ktorú som si asi pred desiatimi rokmi priniesla z rakúskej burzy. Moje dievčatá v čase upratovania disciplinovanie ležia na svojom mieste, ktoré je veľmi blízko jedálenského kútika. Presne vedia, kedy je upratané, pretože potom nasleduje chvíľka pre nich. Tak tomu bolo aj v deň „D“
Keď som odkladala posledné pracovné náradie, radostne vstali a čakali, čo pre nich vymyslím. Následná návšteva komôrky ich len utvrdila v tom, že budú aj piškóty a začali netrpezlivo prešľapovať.
V ten deň som si zmyslela, že vzdialenosť medzi mnou a hračkami, Bronke predĺžim na tri metre. Začala som s druhou labradorkou, ktorá hravo zvláda akúkoľvek vzdialenosť, aby Bronke ukázala aké je to jednoduché. Bronka už od nervozity prskala ako ježko, tak som konečne dala možnosť aj jej. Stojíme v izbe pri jedálenskom kúte a ja sa snažím hlasom ju vybudiť k tomu, aby pohla zadočkom na vzdialenosť troch metrov k aportu.
Demonštratívne mávam piškótou a Bronka vyráža smerom ku košíku. Hurá!, ale nie. Bronka sa bleskovo obracia a vracia ku mne, akože tento jej náznak má mne ku šťastiu a jej k piškóte stačiť. Zdieľam jej vytrženie ako na futbale, znovu ju povzbudím a pošlem pre aport, znovu vyráža a bleskovo sa vracia..... Moja labradorka na mieste žalostne kňučí nad toľkou neschopnosťou a do toho ja s nadšením povzbudzujem: Bronka prines, Bronka aport, šikovná, výborná, prines aportík..... Bronka vybudená na maximum poslúchla, vyrazila smerom k stolu a........nastal veľký TRESK.
Nemerateľnou rýchlosťou sa načiahla po trčiacom cípe modrého obrusu a zopakovala všetko, čo som ju naučila, teda ho aportovala. Nestáva sa mi často v živote, že sa nezmôžem na slovo, ale vtedy som sa nezmohla a nad tou Sodomou Gomorou som vcelku pokojne odovzdala šťastnej Bronke vytúženú piškótu.
No čo, pomiagané ovocie bude chutiť susedovým kozám, fľakatý obrus sa dá použiť ako handra na čokoľvek, podobné svietniky ešte mám, iba moja krásna cukornička to schytala naplno a ja som ju ozaj s ľútosťou položila do smetného koša.
Myslím, že by Bronka môj prípadný hnev aj tak nechápala, veď spravila, čo som chcela a ešte ma aj presvedčila, že jej nervová sústava je hodná dinosaura. Predmety padajúce zo stola vôbec nenarušili jej pokoj a ona tam stála šťastná s mojim obrusom v papuľke. Dnes už Bronka aportuje a ja si dávam veľký pozor na to, aké predmety sa nachádzajú v jej blízkosti, predtým ako vyslovím magické slovo „aport“.

J.V.