Príbehy zo života

Ach tá dnešná mládež

Problémom väčšiny verejnosti je, že majú sklon vidieť v nevidiacich trpiacich ľudí, ktorých smútok je prirodzený a samozrejmý a má byť proste ich súčasťou a bodka. Sú presvedčení, že nejaká neviazaná veselosť im nesluší, veď ako môže byť veselý človek, ktorý podľa nich tak strašne trpí... zvláštny, ale veľmi častý postoj.

Niektorí z nich sa dokonca ťažko zmierujú s tým, že ich predstava o nevidiacich nezodpovedá realite a sú skutočne pobúrení, keď sa podľa nich „trpiaci“ človek, teda nevidiaci, veselo zabáva. Zrejme majú pocit, akoby tí veselí nevidiaci zosmiešňovali ich predstavy o smutnej situácii.

Aj my sme toho dňa „D“, teda dňa „P“, ako Prechádzky, pokazili niekomu ilúzie a bola nám pridelená záporná rola arogantných nevychovancov. Teda aby som bola presná, hlavnými hrdinami boli moji dvaja spoločníci s vodiacimi psami, ja som mala iba veľmi malú a podradnú úlohu. Plánovali sme spoločnú prechádzku už dlhšie a veľmi sme sa na ňu tešili. Malo to byť také pracovno- priateľsko- kávové stretnutie.

Aby sme mohli uskutočniť svoj prechádzkový zámer, museli sme sa nejakým dostupným prostriedkom hromadnej dopravy nechať previezť do centra mesta. Keďže končinám, kde sme sa nachádzali kraľovali električky, bolo rozhodnuté. Aspoň sme sa mohli tešiť na dostatok miesta pre oboch vodiacich psov, pretože v električke je priestor vyhradený pre vodiaceho psa skutočne veľkorysý a kľudne sa tam zmestia dvaja psi, teda ak chvíľu predtým neviedli nejaké výraznejšie súboje.

Nastúpili sme do príjemne poloprázdnej električky, kde boli obsadené iba sedadlá a kde nikto nestál. Moji spoločníci nastupovali podľa inštrukcií, ktoré zneli : „Prvý nastúpi a druhý počká až na znamenie, že priestor už je voľný. Chcela som tak predísť jednej skúsenosti, keď sa nám po sebe nastupujúci psi celkom slušne zamotali.
Mladý vodič so záujmom sledoval nastupovanie prvého psa a videla som, že chytá kľučku dverí na kabínke - zrejme chcel pomôcť. Keď ale vystúpil, mohol už len skonštatovať, že psík je na svojom mieste a jeho majiteľka je tiež pevne ukotvená na sedadle. Veľmi sa teším takémuto záujmu vodičov, pretože sme na to dlhé roky čakali. Druhý pes nastúpil tiež bez problémov, električka sa pohla a my sme sa v družnej debate veselo rozprávali o tom, kto má čo nové.
Smiech, dobrá nálada a k tomu dvaja vodiaci psi... no pútali sme trochu viac pozornosti ako iní cestujúci, ale tá pozornosť nebola negatívna.

Táto skutočnosť sa mala o chvíľu zmeniť, minimálne u jedného človeka. Tým človekom bola staršia, elegantná dáma, asi šesťdesiatnička, ktorá nastúpila niekoľko zastávok po nás a obzerala sa po voľnom mieste.
Možno sa vo svojom odhade veku katastrofálne mýlim pretože dnes je naozaj ťažké odhadnúť niekomu vek. Teenedžerky vyzerajú staršie a staršie dámy zase našťastie mladšie.

Táto dáma nastúpila strednými dverami a kráčala smerom k nám, pravdepodobne preto, lebo na ostatných sedadlách sedeli všetko postarší ľudia, iba v našom prípade sedela na sedadle mladá žena, ktorá zrejme v očiach dámy nezapadala do zoznamu kandidátov vhodných na sedenie.
Zaujala miesto na státie neďaleko od nás a jej pohľad jasne hovoril, že by bolo nanajvýš vhodné, uznať jej už konečne právo na sedadlo, na ktorom mala stále zadok moja spoločníčka. Situáciu som samozrejme vedela vyhodnotiť iba ja a ostatní cestujúci, moji spoločníci nie.

Pani si „iba“ pohľadmi vystačila niekoľko desiatok sekúnd, kým sa ozvala ostentatívnym „Mohli by ste mi uvoľniť miesto?“ Ako na potvoru sme sa rozprávali o niečom, čo práve vyvolalo hlasný smiech... pani zrejme považovala náš smiech za reakciu na jej žiadosť o miesto a nahnevaná komentovala naše správanie ako vrchol drzosti a arogantného správania.
Musím podotknúť, že možnosť, že si nevšimla dvoch vodiacich psov bola asi taká, ako že si po 48 hodinách nevšimnete, že ste hladí.

Moji priatelia sa veselo rozprávali ďalej a vôbec neregistrovali nejakú nepríjemnosť, ktorá sa ich navyše týkala. Nechala som ich teda v zápale rozhovoru a potichu som sa snažila vysvetliť, že tá mladá žena, si ju nevšimla preto, lebo nevidí... pani zrakom neveriacky skontrolovala uvedené skutočnosti, prezrela si psov... no a podľa jej následných slov veľmi nešťastne zhodnotila situáciu, pretože stále nahnevaná podávala smerom k druhému nevidiacemu cestovný lístok so žiadosťou: „Tak mi aspoň označte lístok“.
Moji dvaja spoločníci, zaujatí do rozhovoru ani na túto žiadosť staršej dámy nereagovali. Dôvody boli pochopiteľné, ale nie pre tú dámu. Nevyberaným spôsobom začala rozprávať o dnešnej mládeži, ktorej správanie je absolútne arogantné a z jej slov vyplynulo, že by mládež vôbec nemala byť prepravovaná v rovnakom dopravnom prostriedku ako ona.

Pozabudla do svojich myšlienkových pochodov zakomponovať fakt, že tí mladí, podľa nej arogantní ľudia nie sú vôbec arogantní, iba nemohli reagovať, pretože nevidia a pokiaľ aj počuli čo hovorila, nemohli predsa vedieť, že hovorí s nimi...
Na ospravedlnenie dotyčnej pani chcem dodať, že situácia musela byť pre ňu naozaj bizarná. V električke sa obráti na niekoho so žiadosťou o uvoľnenie miesta a nie je jej vyhovené, pretože dotyčná sediaca pani neregistruje, pretože je nevidiaca. Vzápätí sa obráti s prosbou na druhého cestujúceho a ten ju rovnako neregistruje, pretože aj ten je nevidiaci...
Čakala som ešte nejaké vyhlásenie o tom, že by mala mládež obývať inú planétu ako tú jej ale už nič nepovedala, tak som týmito „maličkosťami“ svojich spoločníkov ani nezaťažovala a nevedia o týchto udalostiach až do tohto momentu.