Aktuality

9. – 12. 11. sme realizovali prvú fázu projektu „Nevidím, ale na Slovensku sa nestratím“

„Dobrá krajina“ , „Dobrí ľudia“ a „Dobré správy“ . Pre tých, ktorí ešte nevedia:
http://www.dobrakrajina.sk/dobre-projekty/nevidim-ale-na-slovensku-sa-nestratim.html

Pre tých, ktorí vedia, máme jednu dobrú správu a to, že nevidiaci a slabozrakí klienti výcvikovej školy pre vodiacich psov absolvovali prvú fázu svojho projektu, ktorou boli tréningy na samostatný prechod naprieč Slovenskom. Ak by som to mala stručne zhrnúť, tak to bolo niečo, čo pozitívne prevýšilo očakávania všetkých účastníkov aj dobrovoľníkov.

Na pomyselný štart 9.októbra sa postavili nevidiaci ľudia, konfrontovaní so skutočnosťou, že sú v cudzom prostredí, odkázaní len sami na seba a inštrukcie na diktafóne a teda v očakávaní niečoho, čo doteraz nikdy neskúsili. Niektorí z nich boli po prvýkrát v živote sami bez partnera, alebo sprievodcu na neznámom mieste. Trasy, ktoré mali zvládnuť boli štyri a každá bola rozdelená na jednotlivé inštrukcie ako nájsť body ktoré bolo treba identifikovať. Bolo potrebné vypočuť si vždy iba jednu inštrukciu, splniť ju a teda prejsť určitý úsek a potom si vypočuť ďalšiu a zase pokračovať.

Do pomyselného cieľa prišli 12. októbra ľudia, bohatší o skúsenosť, čo všetko môžu dokázať a že sa vlastne aj sami môžu pustiť do sveta a potrebujú pri tom našu pomoc iba v tom, že im inštrukcie o ceste nahráme na diktafón.

U nás, ktorí sme tréningy zabezpečovali sa striedal obdiv, úžas a radosť z toho, čoho sme to vlastne svedkom. Sem tam sa do našej eufórie primiešalo zrnko strachu, keď našim odvážlivcom uniklo nejaké podstatné slovo z inštrukcie a nevedeli teda ako ďalej, alebo sa vydali nesprávne. S úsmevom sme pozorovali, ako chceli ľudia naokolo pomáhať a boli trochu prekvapení, že sú odmietnutí, ale ak chceli naši účastníci doraziť do cieľa, museli identifikovať sami všetky udané body. Boli to tri dni plné emócií, o veselé historky tiež nebola núdza a jednu naši klienti popísali takto.

Zdržali sa dlhšie na jednom mieste, pretože si stále neboli istí, či sú správne nasmerovaní a tak si inštrukciu prehrávali nanovo a nanovo a kontrolovali daný úsek niekoľkokrát, pretože stáli pri okraji vozovky a inštrukcia o žiadnej vozovke nehovorila. Vedeli teda, že spravili niečo nesprávne a hľadali, kde sa pomýlili. Keď to trvalo asi 10 minút a oni sa stále nehýbali z miesta, ktosi k nim pristúpil, pozdravil a ponúkol im pomoc, že ich cez tú cestu prevedie. Takmer vykríkli: „nie, nie, my cez cestu nesmieme!!, no dotyčný sa asi takejto reakcii dosť čudoval, ale pokojne dodal: „nemusíte sa báť, ja som policajt“.

Samozrejme mali všetci, ktorí sa tréningov zúčastnili neustále dozor, ale nevedeli o ňom a pravda je taká, že by sme nezasiahli v žiadnej kritickej situácii. Dohoda bola, že ak to vzdajú, musia zatelefonovať a to nikto neurobil :) aj keď sa statočne potrápili. Mne sa najviac páčilo, ako rátali obrovské črepníky na nábreží Dunaja pred univerzitou Komenského, ktoré ich potom mali nasmerovať na prechod cez križovatku.

Boli vážne skvelí, sme na nich hrdí a vám, ktorí ste pomohli, ďakujeme.

Účastníci tréningov