Chov vodiacich psov

Výcviková škola pre vodiacich psov na Slovensku prechádzala postupne vývinom vo všetkých oblastiach tak ako každá iná škola na svete. Stredobodom pozornosti každej výcvikovej školy je pes, ktorý by mal byť pomocníkom nevidiaceho človeka a musí preto spĺňať náročné kritériá. Najdôležitejšími hodnotiacimi kritériami sú:

• povaha
• ochota spolupracovať
• temperament, ktorý bude zvládnuteľný pre nevidiaceho človeka
• regeneračná schopnosť pri stresových situáciách
• schopnosť učiť sa
• psychická stabilita
• dobré zdravie

Tieto atribúty by mal spĺňať vodiaci pes pre nevidiacich, čo je jednoznačne viac ako musí spĺňať ktokoľvek z nás, keď sa chce zamestnať.
Zvieratá, ktoré tieto požiadavky spĺňajú nie sú však bežným javom, ale skôr výnimkou. Práve tento nepríjemný fakt zistila každá škola, ktorá sa minimálne niekoľko rokov venovala výchove a výcviku vodiacich psov.

Z histórie vieme, že už na začiatku výcviku vodiacich psov, ktorý sa oficiálne datuje od roku 1928 kedy bol odovzdaný prvý vodiaci pes, bol pre všetkých, ktorí sa venovali výcviku vodiacich psov veľký problém obstarať zvieratá, ktoré by vyhovovali na tento účel povahou, temperamentom, psychickou stabilitou a ďalšími dôležitými predpokladmi pre výkon vodiaceho psa v praxi. Potrebný počet zvierat sa nakupoval od vybraných chovateľov, čo sa ale časom ukázalo ako neuspokojivé v každom smere. Všetky plemená, ktoré by boli vhodné pre prácu vodiaceho psa mali kynologickou organizáciou uznaný štandard plemena. V praxi to znamenalo asi toľko, že napríklad štandard Nemeckého ovčiaka zahŕňal určitú ostrosť v povahe a cenená bola vysoká miera nasadenia pri obranných akciách. Čo bolo teda vyhovujúce a žiaduce pre pracovné použitie a chov nemeckého ovčiaka, bolo úplne nevhodné pre použitie u zrakovo postihnutých osôb. Málokto tomu rozumie, ale skúste ísť po ulici so zaviazanými očami a uhádnuť, čo sa deje, keď váš 35 kilogramový pes začne štekať a vrčať. Nevidiaci nemá zrakovú kontrolu, nevie čo sa deje a nevie teda ako reagovať, prípadne zakročiť. Ak sa má teda Nemecký ovčiak stať vodiacim psom, nesmie byť AGRESÍVNY a to sa týka aj prípadnej obrany svojho majiteľa. Pes, ktorý by vo výcviku uplatňoval svoje právo brániť majiteľa, bude z výcviku vyradený.

Podobná disharmónia je aj v požiadavkách na dobrého Labradorského retrievera. Jeho štandard hovorí, že je to poľovný pes. Má teda dobrý nos a záujem o pachové práce. Záujem o pachové práce znamená vytrvalo sledovať stopu, ale vodiaci pes žiadnu pachovú stopu sledovať nesmie. Znova teda platí, že „dobrý“ labrador podľa štandardu plemena, by nebol dobrým vodiacim psom.

Nákupom šteniat od chovateľov sa viac-menej získavali zvieratá, ktoré v dospelosti spĺňali štandard daného plemena, čo bol ale opak toho čo sa vyžadovalo od vodiaceho psa.
Veľa nakúpených psov sa tak vyradilo z procesu výcviku, čo bola veľká finančná strata pre organizáciu, ktorá výcvik realizovala a čo bolo ešte dôležitejšie, kvalita nakupovaných šteniat bola otázkou náhody a tak sa nemohla cielene zvyšovať kvalita vodiacich psov.

Takto vznikla potreba vlastných účelových chovov s možnosťou selektovania vhodných dispozícií, potrebných pre výkon vodiaceho psa. Pamätáte sa na hodiny biológie venované genetike? Generácie zvierat aj rastlín si odovzdávajú svoje genetické informácie jedna druhej. Sú v nich zakódované všetky nevyhnutné informácie, potrebné na prežitie druhu. A medzi nimi aj špecifické vlastnosti. Človek sa rozhodol genetiku využívať vo svoj prospech a výsledky, pozitívne aj tie negatívnejšie, vidíme všade okolo. Takzvanému selektívnemu chovu sa samozrejme nevyhli ani psi, a tak môžeme dnes obdivovať čivavu aj bernardína – nie len po fyzickej stránke, ale aj po stránke povahy a vlastností, ktoré plemenám určujú využitie. Vodiaci pes sa dá nazvať plemenom v plemene. Hoci rasa najčastejšie využívaná ako vodiaci pes – Labrador – disponuje mnohými vlastnosťami veľmi vhodnými pre túto prácu, stále má aj iné vlastnosti, pre ktoré bolo toto plemeno vyšľachtené a ktoré sa s prácou vodiaceho psa nezhodujú. A tu nastupuje plemeno v plemene – vyberieme tých Labradorov, ktorí majú v sebe z toho žiaduceho niečo navyše a z toho nežiaduceho niečo menej ako tí ostatní, čo z nich robí dobrých vodiacich psov a keď ich budeme dostatočne dlho selektívne chovať, tak sa budeme blížiť k nášmu ideálu – verím, že každý z používateľov vodiacich psov o tomto ideále má predstavu! Selektívny chov je samozrejme časovo a finančne nesmierne náročná úloha, ktorej výsledky sa vo vačšej miere nemusia prejaviť celé roky. Už tým, že sme získali chovnú sučku z takéhoto špeciálneho chovu, môžeme preskočiť celé desaťročia úmornej práce, pretože toto zviera má genetické línie vodiacich psov. Bude nám teda dávať šteňatá, ktoré si už ponesú vynikajúce vlastnosti a zdravie vo svojich génoch.
Ani takýto špeciálny chov nezaručuje 100% úspešnosť. Hlavným dôvodom, prečo sa chovy zakladajú, je genetická predispozícia povahy a zdravia, dvoch aspektov dôležitých pre prácu vodiaceho psa. Tieto slová sú veľmi zjednodušené, pretože vytvoriť vhodnú genetickú základňu trvá minimálne jedno desaťročie. Konečným cieľom takejto šľachtiteľskej práce je poskytovať nevidiacim klientom kvalitných vodiacich psov.